Vždy, keď naše telo ku nám prehovorí rečou bolesti, úzkosti, úrazu, nevoľností, vyčerpania, nervozity, nespavosti, vždy je to iba zdvihnutý prst, varovný signál. Je to „stopka“, ktorá hovorí, že treba spomaliť, zastaviť sa, stíšiť sa. Začať počúvať, čo telo hovorí.
Hlas tela, je však možno počuť, iba v stíšení. Stíšenie znamená, mať odvahu zostať sám so sebou,sám v sebe. Počúvať svoju myseľ. Počuť, čo hovorí a srdcom, svojim JA rozlišovať, správnosť a nesprávnosť jej slov. Myseľ nás často láka do bludísk strachu, labyrintu starých vzorcov, nespracovaných tráum nášho života a tiež života našich predkov. Stíšenie nie je nič zložité. Potrebujeme len čas (ten si každý spravujeme sám) a priestor (o tom rozhoduje tiež každý sám). Stíšenie je prvý krok, aby telo, náš organizmus nabral správny smer. Aby strelka na kompase nášho života, začala smerovať k radostnému, tvorivému a seba napĺňajúcemu životu.
Žiadnu našu nepohodu, fyzickú, psychickú, duševnú … žiadnu, nevyrieši za nás niekto druhý. Nevylieči nás tabletka, operácia, výmena kĺbu, terapia … to všetko sú len podporné metódy, štartovacia čiara ne ceste pochopenia a zmeny.
Dôležité však je, či vôbec o takúto zmenu, vo svojom živote stojíme. Chceme ju skutočne urobiť?
Zmeny v živote, bývajú bolestivé. Bolesť pociťujeme na všetkých úrovniach a prihlási sa strach. Strach, ktorý naplno zovrie naše útroby. Bolesť a strach sú vzájomne sa podporujúci priatelia. Strach prehovára ku nám prostredníctvom našej mysle, tisícimi spôsobmi. Vytvorí nespočetne veľa dramatických scenárov, prečo je zmena pre nás absolútne zničujúca. Veď predsa: „Zvyk je železná košeľa.“
Uveriť mysli, uveriť strachu, znamená oslabiť svoje telo, svoj detektor pravdy. Prestali sme si dôverovať. Oslabili sme si svoju silu. Stojíme na mieste. Naše telo začne kričať bolesťou. Prihlási sa choroba, úraz a my siahame po medikamentoch. Tieto bolesť odstránia na povrchnej, fyzickej úrovni. Ak však nie sme súčinní, v našom organizme zostane blok. Rozloží sa presne na mieste, ktoré sme nepočúvali, nedali sme mu možnosť prehovoriť v stíšení sa. Niekedy drieme. Niekedy, ak naša duša, už veľmi smúti, sa ohlási ihneď.
